Môj príbeh pokračuje cestou cez hory. Neviem, či ich bude sedmoro.

Dostať sa za prvú horu nie je jednoduché. Kým sa bojím, nevykročím. Chodník, raz cesta, inokedy diaľnica alebo dokonca červia diera do odlišného universa sa začnú rozvíjať „AŽ“ s prvým krokom. Energia vložená do prvého a ďalšieho a ďalšieho kroku začne rozkrúcať môj vlastný vesmír a začnú sa diať veci.

Prvý krok je ťažkýýý, bolí. A vôbec, dobre som vykročila?

Keď som sa pred niekoľkými rokmi intuitívne vrátila k výtvarnej tvorbe, moje prvé kroky vyzerali neisto. S odstupom času, keď už som nejakú tú horu zvládla, vidím, že každý jeden krok mal zmysel.

Papiere a pastely ako narodeninový darček (ďakujem, Miška!). Knihy o kreslení a maľovaní. Prvé neisté pokusy, či ruka ešte dokáže poslúchať. Pozbieraná odvaha, keď som ukázala prvý výtvor Ľudkovi ( kurátorom sa stal až neskôr).

Prvé lekcie kresby u Andreja Augustína a jeho otázky, prečo chcem kresliť…? Vtedy ma viedla intuícia a istota, že síce ešte neviem, kam ma výtvarná tvorba povedie, vedela som len, že POTREBUJEM kresliť.

Zaregistrovala som si svoju vlastnú webovú doménu. K vlastnej webstránke som musela preliezť celý ďalší kopec!

Môj výtvarný príbeh sa už začal. Už sa odvíjal, hľadal si cestu.

Zistila som tiež, že kým stojím na mieste, chodník stojí tiež. Je ako automatický eskalátor, ktorý poháňam svojimi činmi. Vždy mi chvíľu trvá, kým si uvedomím, že som ostala stáť. Vďaka skvelej art-terapii u Katky Vargovej som dnes schopná u seba spoznať, že „niečo sa deje“. Niečo nie je v poriadku. Ocitla som sa v diskomforte. Už mám nakalibrované radary na samú seba.

Som ako rieka. Keď plyniem, som v pohybe, preskakujem prekážky, zbieram silu na väčšie sústa, cítim sa silná, plná energie. Niekedy sa dostanem do slepého ramena. Chvíľu (obvykle sú to dni) trvá, kým zistím, že stojím. Symptómy sú rovnaké. Viem, že niečo nie je pre mňa v poriadku. Cítim neistotu. Už viem, že podráždenosť, zlý spánok, hnev, netrpezlivosť, či apatia sú signály, aby som sa zorientovala, kde som a ktorým smerom sa mám vydať ďalej. Premyslieť si ďalší krok. Veľmi mi pomáhajú prechádzky, úplne ideálne popri potoku, v lese, alebo popri rieke. Keď ma stretnete na Železnej studničke alebo na nábreží Dunaja, je celkom možné, že snovám nové plány.

Kráčam, nohy aj ruky sa hýbu v pravidelnom rytme. O chvíľu sa zapojí myseľ. Z takejto prechádzky si odnášam poznámky v telefóne, nové básne, či foto materiál ako inšpiráciu, rozhodnutia, čo treba urobiť ako ďalší krok, na ktorú horu treba vyliezť, aby som dovidela ďalej a získala novú perspektívu. Šťastnú cestu!