Môžete skúsiť do slovníka zaradiť iné slovo. Napríklad chcem alebo potrebujem. Čo by sa stalo? Skúste „musím … (niečo)“ vysloviť nahlas. „Musím“ v sebe nesie povinnosť, nevyhnutnosť. Tlak obsiahnutý v „musím“ dokáže vyvolať úzkosť, ktorá sa živí vnútorným strachom. Tlačí nás zodpovednosť za úlohu, ktorú treba splniť. Je to niečo, čomu sa nedá (nesmie sa!) vyhnúť.

V skutočnosti nemusíme (až na zopár fyziologických nevyhnutností) takmer nič. Nemusíme mať kariéru, nemusíme byť štíhle, nemusíme byť matkami. Nejde výhradne o ženy, nemusíme byť ani otcami, ani muž nemusí mať kariéru a nemusí byť ani štíhly. Nikto mi nemusí za nič poďakovať a ani sa nemusíme ubíjať. Nikoho nemusíme mať radi, a nikto nemusí mať rád nás.

Prešla som si život ohrozujúcim míľnikom. Dalo by sa povedať, že som dostala druhú šancu. Začala som si nanovo nastavovať svoj prístup k životu. Veľmi skoro som narazila na slovo musím. Čo všetko musím? Musím ráno vstať? Musím sa obliecť? Musím si dať kávu, raňajky? Musím ísť do práce? Musím dať manželovi a deťom ráno pusu na rozlúčku? Musím sa namaľovať? Musím sa odvážiť? Musím schudnúť? Musím nakúpiť? Musím upratať? Musím ísť cvičiť? Musím ísť ku kaderníčke? Musím pripraviť na záhrade hriadky na jarnú výsadbu? Musím si kúpiť nové topánky? Musím vyzerať pekne, mladistvo, štíhlo? Musím sa usmievať? Musím poslúchať? Musím ísť voliť? Musím dodržiavať pravidlá? Čo ešte všetko musím?

Nech je „musím“ zoznam akýkoľvek dlhý, vyvoláva vo mne pocit, že dni sú od rána do večera len samá povinnosť, samé musím. Vyzerá to tak, že niekto neustále pripisuje nové položky do môjho „musím“ zoznamu, ja som tu len na to, že musím jednotlivé činnosti vykonať. A môžem (!) byť hrdá na to, koľko „musím“ som v daný deň zo zoznamu odškrtla!

Až keď mi život priniesol príležitosť sa kompletne zastaviť (po operácii hlavy to ani inak nešlo), mohla som začať rozmýšľať. O „musím“ v mojom živote. O tlaku, ktorý si na seba vytváram ja sama. O tom, že tu nie som na to, aby som napĺňala cudzie ani vlastné očakávania, že niečo „musím“.

Začala som postupne nahrádzať vo svojom slovníku slovo musím inými vyjadreniami. Napríklad, že chcem. Alebo potrebujem. Priznávam, že ma zaskočila zmena, ktorá nastala. Odrazu sa rozhodovacia sila presunula z nejakej cudzej inštancie – šéf, firma, rodina, manžel, spoločnosť, štát, ústava, cirkev, Boh – priamo do môjho vnútra. Je rozdiel, ak poviem: „Musím ísť na služobnú cestu“, (prikazuje mi to zamestnávateľ, očakáva to šéf) alebo či poviem: „Chcem ísť na služobnú cestu.“ Tu už hrá hlavnú úlohu moja vlastná vôľa, vlastné rozhodnutie. A zároveň sa mi tým otvára možnosť opýtať sa samej seba: „A naozaj chcem?“

Nebol to ľahký moment. Bremeno sa zdalo byť obrovské, nečakala som taký náklad. Naozaj sa mám začať rozhodovať podľa seba? Vnútorné otázky sa ukázali byť oveľa silnejšie, ťaživejšie ako vonkajší „musím“ tlak. Netušila som, aké je ťažké si priznať, že niečo potrebujem alebo chcem. Naozaj toto chcem? A prečo to chcem? Naozaj toto potrebujem? A prečo? Prečo toto robím? Chcem to? Potrebujem to? Otázky vyústili do úzkosti. Úzkosť sa usadí vnútri v bruchu, čaká. Hovie si tam a živí sa vnútorným strachom. Úzkosť je veľmi pažravá, dokáže vnútro vyjesť do úplného prázdna. Mala som pocit neuveriteľnej prázdnoty a balvana v bruchu zároveň. Ako som mala odrazu vedieť odpovedať na otázku, čo naozaj potrebujem a chcem?

Výmenou „musím“ za „chcem“ či „potrebujem“ sa rozhodovanie ocitlo na mojej strane. Zistila som, že sa potrebujem (!) viac vnímať. S pomocou terapie sa mi postupne začalo dariť napojiť sa na seba. Sú to týždne a mesiace postupnej pomalej premeny. Krok za krokom som sa prehrabávala rôznymi svojimi „musím“ zvykmi, povinnosťami, očakávaniami. Postupne som ich začala nahrádzať vlastným rozhodnutím. Toto chcem. Toto potrebujem. Nie, toto veru nemusím.

Vlastné rozhodovanie nesie so sebou aj následky. Nedá sa vyhovoriť na nikoho iného, rozhodla som sa sama. Učím sa prijať, že sa v danom momente rozhodujem najlepšie, ako som schopná. Takže ak sa ocitnem v slepej uličke, učím sa neľutovať, ale opäť sa slobodne rozhodnúť, ako sa pohnúť ďalej.

Pocit slobody, ktorý takéto bytie prináša, je neuveriteľný. Každé jedno vlastné chcem, môžem, potrebujem, ma posilňuje. Stabilizuje môj vnútorný bod. Učí ma dôverovať sama sebe.

Takže tu mám zopár zistení z praxe:

Nemusím byť zamestnaná, chodiť do kancelárie a sedieť pred monitorom 8 hodín denne. Môžem ísť vlastnou cestou, môžem si začať plniť svoje sny, môžem nechať voľný priebeh svojim nápadom a postupne ich realizovať.

Musím si farbiť vlasy, aby som vyzerala dobre a mlado? Veruže nemusím. Už niekoľko rokov si vlasy nefarbím. Za posledné dva roky som dostala toľko komplimentov o svojom výzore, ako nikdy predtým.

Nemusím dodržiavať všetky nastavené pravidlá, napríklad cestnej premávky. Moje rozhodnutie je, že chcem ich dodržiavať, jazdiť ohľaduplne, aby som prišla bezpečne do svojho cieľa.

Nemusím si dať ráno svoju šálku kávy, prežila by som aj bez kofeínu. Ale chcem si tú kávu dať, je to moje rozhodnutie. Prináša mi to potešenie, príležitosť vychutnať si horúci nápoj, prvý dúšok presne tak, ako to mám rada.

A dnes už viem, že dokonca ani nemusím ráno vstať. Prirodzene sa zobúdzam a vstávam, lebo chcem.

Vynechať vo svojom slovníku „musím“ je zázrak. Stane sa vtedy, keď to vyskúšate prvýkrát. A bude sa diať vždy, keď si uvedomíte, že ne-musíte, ale chcete a potrebujete. Je to možnosť výberu a slobodná vôľa. Nemusíme, ale môžeme si ich užívať každý deň.