Pozor na to, čo si praješ…
18. decembra 2023… môže sa ti to splniť.
Nie je žiadnym tajomstvom, že moje rodné priezvisko je Bošňáková. Každý sa nejako volá. Navyše ako dieťa si rozhodne meno nevyberáte, ani krstné ani priezvisko. Takže optikou stredného veku: žiaden stres.
Lenže v raných školských rokoch, keď vás v klasifikačnom zázname zoradia pekne podľa abecedy, začína mať priezvisko svoju váhu. Obzvlášť vtedy, ak je v ňom takmer na každom písmenku nejaké interpunkčné znamienko. Za ten živý svet ma nikde na žiadnej súťaži, v tábore, matematickej olympiáde či inde nepomenovali správne. Bola som Bošnáková, Bošniaková, Bosniaková, Bočnáková, Bošková či Bošanská. Pre dieťa, ktoré chce zapadnúť a nevytŕčať, je vysvetľovanie a trpezlivé hláskovanie svojho priezviska utrpením. Zaklincovala to spolužiačka na telesnej pri štafetovej bežeckej súťaži. Nebežala som dosť rýchlo, naša skupina nevyhrala. „Chleba jeden sprostý,“ utrúsila na moju adresu, narážajúc na bosniaky, žemličky mňamózne už za socíku. Odvtedy som sa pri jedení bosniakov vždy cítila tak trochu ako kanibal.
Už vtedy som žiarlila na všetky bežné jednoduché priezviská. Najviac mi imponovali Kováčovci. Toto priezvisko je také rýdze slovenské, vonia trochu rurálne, na pozadí beží film o ohni a cinkaní na nákovu, končí to novou podkovičkou a veselým grošákom. Nevedela som si predstaviť, že by si niekto pomýlil takéto priezvisko. Úplná idyla.
Tak som sa vydala. Vesmír môjmu prianiu urobil zadosť: volám sa Nováková. Ak som chcela byť priezviskom neviditeľná, nech sa páči, voilà. Ešte aj formuláre a šeky na pošte mávam predvyplnené… Aj keď už sa mi stalo na úrade: „Ako sa voláte?“ „Mária Nováková.“ „Pani Marianová?“ odvetilo mi naspať načúvanie s porozumením. Nuž výnimka potvrdzuje pravidlo, odvtedy svoje priezvisko vyslovujem naozaj zreteľne.
Keď som začala výtvarne tvoriť, otvorilo sa mi okno príležitosti: zvolila som si pseudonym! Budem Mara Ohman. Ohmann je rodné priezvisko mojej Omamy z otcovej strany, tiež maľovala. S odobratým jedným N som nadviazala na rodinnú umeleckú linku. A potom som jeden email podpísala (celým) svojim pseudonymom. Vrátilo sa mi oslovenie „pán Ohman.“ Chybička se vloudí, nič sa nedeje, v ďalšej komunikácii som vysvetlila, kto som, čo som… Vrátil sa mi email s oslovením „pani Omara…“ Nuž, tak je to s tými prianiami.
V tieto dni sa priania všetkými smermi len tak sypú. Tak to má byť a je to skvelé. Dobrosrdečnosti nikdy nie je príliš veľa. Trochu iná kategória sú naše vlastné priania. Nestačí si len zaželať, dúfať, pomodliť sa, a čakať, kedy nám vesmír, pánboh, manžel alebo šéfka konečne prianie splní. Zázrak sa dejú takto: dovolím si niečo pre seba želať a už teraz sa teším na tú jazdu, ktorá ma povedie k cieľu. Pôjdem krok za krokom, poháňaná najmä vlastnou energiou. To potom naplnené prianie úplne inak chutí.
Nenechajte sa odradiť, dovoľte si priať, čo len chcete!
